gabrielkas

Tento život je nemocnica, kde je každý pacient posadnutý túžbou zmeniť lôžko. Jeden by chcel trpieť pri peci a druhý verí, že sa uzdraví pri obloku. . . Zdá sa mi, že by som sa vždy dobre cítil tam, kde nie som, a o tejto otázke sťahovania jednostaj diskutujem so svojou dušou. "Povedz mi, duša moja, úbohá skrehnutá duša, čo si myslíš o tom, že by sme šli bývať do Lisabonu? Je tam teplo a ty by si sa tam rozveselila ako jašterička. Toto mesto leží na brehu mora, hovorí sa, že je postavené z mramoru a tamojší ľud vraj tak nenávidí rastlinstvo, že vytrháva všetky stromy. To je krajina podľa tvojej chuti; vytvorená svetlom a nerastami a vodou, v ktorej ich odráža!" Moja duša neodpovedá. "Pretože máš tak rada odpočinok s pohľadom na ruch, chceš odísť bývať do Holandska, do tej požehnanej zeme? Možno sa rozveselíš v tejto krajine, ktorej obraz si často obdivovala v múzeách. Čo by si tak povedala na Rotterdam, ty, ktorá máš rada lesy stožiarov i lode zakotvené pri domoch?" Moja duša je stále nemá. "Azda najsôr Batavia by ťa rozveselila? Našli by sme tam napokon európsky dôvtip snúbiaci sa s tropickou krásou." Ani slovo. Že by moja duša umrela? "Dospela si na taký stupeň otupenosti, že ti je dobre len v tvojej bolesti? Ak je to tak, ujdime do krajín, ktoré sú podobné Smrti. Tak je to, biedna duša! Zbalíme si kufre do Tornea. Poďme ešte ďalej, na najvzdialenenjší konic Baltu; ešte ďalej od života, ak je to možné; usaďme sa na póle. Tu sa slnce jemne dotýka zeme len šikmo a ľahučké striedanie dňa a noci potláča rozmanitosť a zvyšuje monotónnosť, túto polovicu ničoty. Tam sa budeme môcť dlho kúpať v temnotách, hoci nám bude na obveselenie severná žiara z času na čas posielať svoje ružové snopce ako pablesky ohňostroja pekla!" Napokon moja duša vybuchuje a múdro na mňa volá: "Hocikam! Hocikam! Len nech je to mimo tohto sveta!"