gabrielkas

Včera som tu napísala článok. Dosť dlhý a dosť smutný. Tak som sa cítila. Teda nie dlho, len smutno. MOžno náhoda, moýžno moja nešikovnosť spôsobila, že ten dlhý článok som neuložila a teda zmizol.

Nemali sme dobry deň. Možno za to mohol môj predmenštruačný syndróm (aj tak som zaň vďačná. Môžem naň zvaliť čokoľvek   ), možno za to mohlo niečo, čo sa mi prihodilo cestou do práce, možno nedostatočná komunikácia, možno moja zvedavosť, možno... Skončilo to hnevom, zvýšeným hlasom a hodinovým telefonátom z, a do siete Eurotel.

Bolo mi nanič. Mala som pocit, že ti na mne nezáleží. Že slová, ktoré si mi vravel od začiatku nášho vzťahu neboli pravdivé. Bolo mi ľúto, ako si hneď ukončil moje pokusy o komunikáciu na tému našej budúcnosti. Akonáhle som začala rozhovor o deťoch, svadbe a podobných veciach, hneval si sa. Vraj o takých veciach má začínať hovoriť muž. Cítila som sa ako nesvojprávna žena. Nechcela som predsa až tak veľa...len sa rozprávať o nás, o tom, čo chceš ty, čo chcem ja, ako si to predstavujeme... Obyčajne si sa ma nazúrený opýtal, či mi hneď nemáš povedať dátum svadby. To som však nechcela dosiahnuť (he he, aj keď ani to by nebolo zlé    ).  A tak som začala mať pocit, že neplánuješ nič iné ako naše spoločné bývanie.  Ten pocit silnel s každým podobne neúspešne skončeným rozhovorom.

Vieš, nechcela som, aby si mi dal niečo konkrétne. Chcela som, aby si mi niekde v diaľke ukázal svietiacu hviezdičku a povedal, že až tam chceš so mnou ísť. Že tá cesta bude chvíľu trvať, ale určite tam prídeme. Že tam už ideme....

Takže včera sme nemali dobrý deň. Nechápali sme sa a každý sme si opakovali len to svoje. Poniektorí (nie ja) dokonca so zvýšenou intenzitou vlastného hlasu. Fuj...nebolo to príjemné

Uf...a potom si večer zavolal.  Povedal si pár viet (trvali ďalšiu hodinu) a ja som zrazu zistila, že všetko som videla zle. Zistila som, že sa so mnou dokážes rozprávať ako s partnerom, že nie si ty len ten, kto rozhoduje o tom, čo s nami bude...páčilo sa mi, aký si bol.

Dnes už viem, čo chceš. A vlastne sme zistili, že sa nám to páči obidvom. Teda ja som to tebe ešte nepovedala...ale ty sem asi zase určite niekedy nakukneš a zistíš to sám. Prečítaš si, že ťa milujem a že nepotrebujem žiadny dátum vedieť. Že mi stačí, že ho vieš ty...že na to myslíš, že myslíš na mňa.  A ak mi to občas sám pripomenieš, určite ma poteší, že si na to nezabudol.

PS for MM: A ten september, je fajn. Aj jar a tak...No hlavne, ty si fajn :-) Takže nech to bude kedykoľvek, bude to fajn. A nie na chvíľu, ale navždy :-)