gabrielkas

Nie som veriaca. Teda aspoň nie podľa klasických predstáv ktorejkoľvek z dvoch u nás najpočetnejších cirkví. Nie som ani len pokrstená.  No Ján Pavol II. ... to bolo niečo. To je niečo! A dlho, ak nie vždy, aj bude.

Nepamätám si kedy som ho začala vnímať intenzívnejšie. Zaujal ma svojou vôľou. Chorý človek, ktorý cestuje, rozdáva radosť a nádej... Prečo to robí? Pýtala som sa sama seba, no nenamáhala som sa nájsť odpoveď.  Určite na to mal dobrý dôvod. Teraz, keď som možno len staršia a možno aj o trochu múdrejšia, si hovorím, že to bola LÁSKA. Láska k ľuďom, bez ohľadu na ich skutky, na ich morálny kredit. Mal rád každého človeka. Aj toho, ktorý ho chcel zavraždiť. (Dozvedela som sa, že v tom atentáte bola zamotaná aj KGB a vysokí cirkevní hodnostári, ktorým pár rokov vládnuci pápež "nerezal" niektorými svojimi spôsobmi a názormi. To len potvrdilo moj názor na cirkev)

Pápež. V prvom rade ho obdivujem ako človeka. Pozerám si jeho fotky na internete a tie, kde z neho vyžaruje jeho bolesť bolia aj mňa. Pozerám si fotky a obdivujem ako dokázal mať rád. Ako dokázal odpúšťať. Chcela som napísať, že aj ja by som chcela byť taká. Ale to si nedovolím. Z úcty k nemu. Z úcty k tomuto človeku. Môžem si len sľúbiť, že nezabudnem na neho. Že sa pokúsim vo chvíľach hnevu spomenúť si na to, aký bol. A že ma naučí možno ľahšie odpúšťať, možno čistejšie milovať, možno...

Uvidíme...