gabrielkas

Uvedomujem si, že iné východisko nemám. Musím to len pochopiť. Musím ťa pochopiť. Chcem ťa pochopiť!

Viem, máš pravdu. Nerozumiem slovám, ktoré hovoríš, ktoré neustále opakuješ.  Naozaj si neviem predstaviť o čom to vlastne hovoríš. Aký je to pocit. Čo sa v tebe stalo. Ako ťa to zmenilo.

Áno, vlastne to nie sú ani dva roky...Je to veľa? Snažím sa vybaviť kde, v akej etape života som bola vtedy ja...hm...myslím, že som svojho vtedajšieho partnera konečne presvedčila, aby sme po 8 rokoch spoločného chodenia začali spolu bývať. Takže, áno, hľadali sme byt na prenájom. Pamätám si...bola tiež začínajúca jar a my sme chodili a obzerali príšerne vyzerajúce byty, ktoré majitelia ponúkali na prenájom, za niekedy úplne neskutočné sumy. Potom sme sa rozhodli, že lepšie bude niečo kúpiť, mať svoj vlastný byt. Vyrábali sme inzeráty, ktoré sme lepili na vchody domov, na obchody...Pamätám si, že mi bola zima. Išli sme sa k nemu domov zohriať. Na jednom z obchodov kam chodím, je kúsok toho inzerátu ešte doteraz...sú tam vedľa seba naše telefónne čísla...dnes už neplatné. Už ani my nie sme spolu.

A práve v tom čase si ty, moja aktuálna láska,  plánoval svadbu. Hm...neviem, čo si vtedy naozaj prežíval. Či si sa tešil, či si sa bál? Či ste sa vtedy ľúbili. Ani neviem, či to chcem vedieť. Možno by tie spomienky boleli. Mňa aj teba.

No a pred necelým rokom...mala som problémy s ním. S ďalším partnerom. Vzťah sa rozpadol po necelom polroku. Bolelo to. Bolelo ako sa on ku mne správal. Ako celú vinu za to, že ma prestal mať rád, hádzal na mňa. Ako sa odmietal so mnou rozprávať...ako som dýchala začínajúcu jar...videla trávu a kvietky tlačiace sa na slniečko spod ešte neroztopeného snehu...Začínajúca jar a končiaci vzťah sa vo mne akosi bili. Nechápala som ako môže byť svet taký krásny, keď mne je tak smutno. Prečo neberie na mňa ohľad? Prečo tá jar prichádza? Veď musí vidieť, že sa z nej nedokážem tešiť. Pamätám si, ako som chodila z práce...presne po tej istej ceste som išla včera. Prichádzala som vtedy do bytu, kde som mala zbalené všetky veci. Postele som uložila na seba. No aj tak som tam chodila. A on tiež. Ja som si myslela, že sa spamätá, že to neskončí. A on? Neviem...

A práve v tom čase si ty bol pred koncom svojho manželstva. Ak by to malo byť tak ako si si predstavoval, tak by si povedal, že na začiatku. No vy ste boli na konci. Neviem podrobnosti. Ale tak nejako cítim, že by si nikoho nenechal len takl odísť zo svojho života. Aj ja som taká. Preto viem, čo si asi prežíval. Je to strašné, keď jeden chce, a ten druhý ho odmieta. Odmieta všetko, čo mu ty s nádejou a láskou ponúkneš.

Prežívali sme približne to isté. Obaja sme prežívali odchod niekoho dôležitého z nášho života. Ale ja viem, že tvoj rozvod je o niečom inom. Že váš vzťah, mal inú úroveň. Že to nebolo "len" chodenie. Preto mi prepáč, ak niekedy poviem niečo z čoho sa ti zdá, že nerozumiem, ako ťa to bolelo. Viem, že to potrebuje čas. Viem, že tá bolesť, ten "blbý pocit" raz zmizne. Aspoň v to dúfam. Vieš, ja som taká netrpezlivá. Chcela by som, aby ti bolo dobre hneď. Aby si bol šťastný každý deň. A keď vidím, že to nejde, keď počujem ako hovoríš, že potrebuješ čas, bolí to. Mám pocit, že zostávaš stále s ňou. V spomienkach, v bolesti, v niečom, čo  bolo asi naozaj krásne. Aspoň ja si to myslím o každom vzťahu, ktorý sa končí svadbou. Verím, že to muselo byť silné. Chcem pochopiť všetko. Teda teba. Chcem byť s tebou a pomáhať ti rozlúčiť sa s minulosťou.

Dnes máš narodeniny. A ja ti želám naozaj len to najlepšie. Želám ti, aby sa ti splnil sen o vláčiku pre tvojho syna. Aby ti okolo domu vyrástol krásny živý plot. Želám ti, aby štát od vás, kapitalistov, nechcel také dane. Želám ti, aby bol tvoj život bohatý na dobrých ľudí a krásne zážitky.

A na záver si želám, aby som mohla byť pri tom všetkom aj ja. Všetko najlepšie