gabrielkas

Tieto slova by som chcela povedat niekomu, koho mam rada. Ale prave preto, ze ho mam rada mu ich povedat nechcem. No viem, ze tie myslienky zo seba potrebujem dostat.

 S priatelom sme si tak predbezne naplanovali, ze by sme sa pokusili mat spolu dietatko. Viem, ze to chcem. Nemam strach ani z cloveka s ktorym to dietatko chcem, ani z buducnosti s nim. Mam strach z toho, ze stracam nadej. Nadej, ze moj zivot bude aspon v niecom taky ako som si ho vysnivala.

V com je moj problem? V tom, ze som zastanca takeho klasickeho postupu: najskor svadba a potom dietatko. Raz som si povedala, ze sa nikdy nevydam kvoli tomu, ze by som s niekym mala babo. A zrazu je to tu. Niekto chce mat so mnou dietatko, z coho sa strasne tesim, niekedy ma dokonca premkne pocit stastia bliziaci sa k extaze :-) No potom si uvedomim, ze budem musiet ludom okolo vysvetlovat, ze nie, nebude to manzelske dieta...a co ono, ked sa narodi...nebude sa trapit, ze jeho rodicia nie su manzelia? Neodvazim sa o tom rozpravat s priatelom. Je rozvedeny a obavam sa, aby to bral ako sposob, ktorym chcem dosiahnut svadbu. Keby islo len o mna, zila by som s nim v pohode aj bez manzelstva. Ale dietatko by malo mat rodinu. To je moj nazor. Viem, ze by som mu to mala povedat...len chyba odvaha. No zaroven si uvedomujem, ze tu nejde len o mna...pojde najma o moje, o NASE dieta a vtedy musi ist strach bokom...