gabrielkas

Som človek, ktorému lekár zmenil život.

Zasiahol do neho a každý ďalší jeho slová len potvrdil: Musíte mať dieťa čím skôr, inak sa vám môže stať, že sa vlastných detí nedočkáte.

BUM ! ! ! Nič viac a nič menej. Mala som sny...chcela som sa v 27 rokoch vydat a par rokov si vychutnavat manzelstvo. Venovat sa partnerovi, chodit spolu na dovolenky, zazit mnoho...a potom, ked budeme obaja citit, ze nam niekto chyba, potom by sme mali dieťatko. No prerátala som sa. Niekto, možno osud, možno Boh, možno moje zdravie, sa rozhodol, že mi to skomplikuje. Tú hlúpu menštruáciu na ktorú toľko nadávam nedostanem bez liekov, či injekcie. Moje telo sa asi tak rozhodlo. Vôbec sa nepýtalo duše, či s tým súhlasí. Či ju to nebude bolieť.

Mám 27 rokov a mala som úžasného partnera. Chcel mať so mnou dieťa, ale nie teraz. Stále som tomu neporozumela. Snažila som sa pochopiť ho, no vždy moja bolesť po čase vytryskla na povrch a narobila dosť zlého.

Nezvládla som to.

Hanbím sa. Za seba, za to, že asi som ho málo milovala, keď som s ním nedokázala zostať aj napriek tomu, že to dieťa teraz nechcel.

Za chrbtom mi tiká bomba. Možno sú to tie hlúpe biologické hodiny, ktoré mi niekto zle nastavil. Tik....tik....tik....tik...tik..tik..tik.tik.tik.tik stale hlasnejšie a rýchlejšie. Nedá sa ujsť. Chcem, no vždy ma dobehnú.

Chcela som aby si pochopil, čo prežívam. Túžila som aby si rozumel aké je to vedieť, že MUSÍM. Čím skôr. A keď si to teda aj nepochopil, nevadí, chcela som počkať. No nešlo to. Možno som slaboch, možno pochybuješ o mojej láske, možno ma tu ľudia odsúdia...nevydržala som. Teraz tu sedím a po lícach mi tečú slzy. Chýbaš mi. Už teraz mi chýbaš.

No viem, že to zvládnem. Musím. A dúfam, že nájdeš ženu, ktorá bude mať dosť času a dá tiho. Dúfam, že raz mi možno príde vaše svadobné oznámenie. Viem, budem vtedy plakať. Ale budem vedieť, že sa ti splnil tvoj sen o svadbe z lásky, o deťoch...budem plakať.

Plačem.