gabrielkas

Na blogu vyzera život tak jednoducho. Keby som si čítala svoj predchádzajuci príispevok a reakcie ostatných blogerov naň, bola by som azda aj náchylná závidieť sama sebe. No neurobím to.

Tak, ako to vtedy vyzeralo krásne, sa to postupne mení a komplikuje. Tentoraz sú to obyčajné, prozaické veci súvisiace s prácou, či materskou dovolenkou.

Začali sme hľadať prácu, v meste kam by som sa pravdepodobne musela za priateľom sťahovať. Zdal sa mi to fajn nápad, najmä, keď sa niekde v diaľke črtá možnosť získať fajn prácu. No získanie tej práce je spojené s mojim ďalším štúdiom, ktoré by trvalo 2, až 6 rokov.  Už teraz však vieme, že skôr, či neskôr otehotniem. Môže sa stať, že sa to samozrejme nepodari...ale čo ak...dokážem odísť z práce, ktorú naozaj chcem napríklad po 3 mesiacoch? Je totiž veľmi pravdepodobné, že by ma čakalo rizikové tehotenstvo. A on trvá na tom, aby som do tej práce išla. Navrhla som, aby sme skúsili otehotnieť napríklad budúci mesiac a ak by sa to nepodarilo, hľadali by sme prácu. Nechať to na náhodu. Vykašlať sa na plánované tehotenstvo a len to skúsiť. Ak otehotniem, zostanem na rizikovom. Nemusím si zvykať na novú prácu...a popri nej študovať. Ale nie. On s tým nesúhlasí. Na moju otázku "Prečo?", odpovedá  "Bude to tak lepšie". To znamená, že lepšia je verzia: Nájsť prácu od septembra, súčasne sa pokúšať otehotnieť a ak sa to podarí, po pár (2-3) mesiacoch odísť. Vraj, veď keď skončím materskú, vezmú ma naspäť. Ha ha. Určite budú chcieť nespoľahlivého človeka, čo im už raz  ušiel.

Nechápe to. Nepočúva ma, keď mu vravím, že takto to nefunguje keď je človek normálne zamestnaný. Keď je odkázaný na šéfa. Priateľ v takej situácii nie je.

Cítim sa hrozne. Ako vtírka, ako niekto, kto je v nevýhode a tak musí mnohé prežrieť. Mám pocit, že partner to cíti a tak si on diktuje podmienky. Nemám rada obmedzovanie. Diktovanie kedy budem šťastná a kedy nie. Nemám rada, keď mi niekto neverí, že viem čo je pre mňa lepšie.

Zrazu sa necítim ako partner...