gabrielkas

Narodila som sa o 7:30 ráno, keď vonku húkali sirény...pracujúci ľud oslavoval. Všade bolo veľa snehu...O niekoľko rokov sa mi narodil brat. Keď som mala 14 rokov, môj otec si našiel novú partnerku a o niekoľko rokov sa rodičia rozviedli. Môjho otca som mala veľmi rada...motkala som sa okolo neho keď robil kadejake poličky, alebo majstroval niečo iné. Keď som bola úplne malá a na zadku som nosila plienky, ktoré spolu s bábätkovskými kilami dosiahli úctyhodnú hmotnosť, stal sa pri domácom majstrovaní úraz: Keďže som musela tie kilá na zadku vyvážiť, naklonila som sa dopredu viac ako som mala a...bum...rovno čelom na hranu dosky. A tak nemam na čele zletú hviezdu ako princezná, ale maličkú jazvu :-) Chodila som veľmi rada do škôlky. Dokonca keď som raz zostala z nejakého, mne neznámeho dôvodu doma, do škôlky som ušla. Mama ma našla až tesne pred vchodom do škôlky. Zo škôlky mám zvláštny zážitok: Vždy keď vidím niekde ne balkóne zavesené rovneké prádlo, napríklad samé tričká, alebo samé obliečky na vankúše, mám zvláštny pocit. A práve v súvislosti so škôlkou mám v hlave jeden obraz: idem po schodoch, držím sa zábradlia a zhora ide zrejme nejaká učiteľka, ktorá nesie poskladané asi podbradníky. Potom sa asi niečo stalo, čo na mňa zapôsobilo. Bohužiaľ si už nepamätám čo to bolo. A tak by som si chcela spomenúť...možno raz nájdem odvahu a nechám sa zhypnotizovať, aby som to zistila. Základná škola prešla ani neviem ako. A nič zvláštne sa nedialo. Na strednú školu som chodila do iného mesta a tak ako 14 ročná som sa stala tak trochu zodpovedná smam za seba, pretože som začala bývať na internáte. No a s tým je spojených kopu zážitkov. Od útekov z internátu na diskotéky, cez prvé lásky až po koniec školy a stužkovú. No a vysoká škola. Tak to bola paráda. Dala mi veľa nielen vedomostí /tých by sa možno zišlo aj viac/, ale vďaka tomu, čo som študovala som získala iný pohľad na svet. Možno taký hlbší, nie prvoplánový. Niekedy je to fajn, no často sa pohybujem medzi ľuďmi, ktorí také nazeranie na svet nechápu. Je im bližšie len také "plávanie" životom, bez zastávok a uvažovania nad zmyslom života, nad smerovaním, nad miliónom vecí, ktoré sú také samozrejmé, až im ani nevenujú pozornosť. Teraz je zo mňa poctivý odvádzač daní nášmu štátu. Mám rada svoju prácu. Dlho som sa snažila, aby som mohla robiť to, čo ma baví. Neviem kto mi pomáhal, možno nejaký anjelik, ale podarilo sa mi to dosiahnuť. Mám ešte niekoľko cieľov, ktorém sa mi zdajú dosť vzdialené a ťažšie dosiahnuteľné: Chcela by som mať parnera na ktorého sa môžem spoľahnúť, jednoducho niekoho koho budem ľúbiť a kto by mal rád mňa. A dieťatko. A nie jedno. Tri! :-) Z rôznych dôvodov bude ťažké dosiahnuť najmä to druhé :-( To je v skratke môj život. Prepletali sa ním rôzne lásky ale aj sklamania. Pády, ale aj cesty nahor. Raz mi niekto, koho som mala rada, ublížil. Podviedol ma. Vtedy som našla text jednej piesne. Už si ho presne nepamätám, ale išlo o to, že niektorí ľudia majú schopnosť zdvihnúť vás /samozrejme obrazne/ do veľkej výšky. No z tej výšky vás môžu nechať aj spadnúť. Stalo sa mi už jedno, aj druhé. A asi o tom je život. Byť úžasne vysoko, byť šťastný, no potom spadnúť, vstať a zase ísť odhodlane ďalej... Možno aj o tom je tento môj blog...o tom, že som spadla, no konečne som sa zdvihla a idem ďalej...