gabrielkas

Chystala som sa zmenit zamestnanie.

Bolo by to mimo nasho mesta, uplne ina praca...stres...nastastie moj niekolkotyzdnovy priatel vniesol do mojich stresov nieco mile...vraj mozem byvat u neho a dochadzat do prace. podotykam, ze dochadzat od neho by bolo urcite jednoduchsie ako dochadzat z miesta mojho sucasneho bydliska. Islo by asi o 1/2 hodinovu cestu rychlikom.

Potesilo ma to. A myslim, ze by to potesilo kazdu zenu, keby clovek, ktoreho mate rada navrhol nieco take, aj ked sa pozname len tri mesiace. A prave kvoli kratkemu casu, co sa pozname som to odmietla. Ale on o tom neprestal hovorit, ani ked som bola tak na polovicu rozhodnuta, ze tu novu pracu nevezmem. Tak som sa ho opytala, ci sa neboji zacat byvat s clovekom, ktoreho pozna 3 mesiace a ze preco to navrhuje.

A odpoved?

Vraj sa neboji. JA: Preco sa nebojis? ON: citim No a keby to zostalo tu, tak sa vznasam na oblaciku...ale nedalo mi a opytala som sa: Co citis? ON: Ze by to bola sranda.

BUM!!! Tma. Studeny pot. Ticho.

Rozhovor sa niesol dalej v tom duchu, ze sa chytam slovicok a ze on to tak nemyslel a ze ci sa neda spravit krok spat...Mna to boli...ved byvat s niekym sa zacina z lasky, lebo s nim chcem byt, milujem aho a myslim si, ze by bolo fajn, keby sme boli spolu aj o 10 rokov, keby sme mozno mali deti...nie preto, ze by bola sranda....Neviem co s tym...tie slova sa mi stale premielaju hlavou a ja neviem co dalej...Ozvat sa mu a vysvetlit ako mi ti ublizilo? Nechat ho nech sa ozve on, ak ma ma rad, tak to asi spravi. Prestat sa trapit,lebo to bolo nedorozumenie? Zamysliet sa nad nasim vztahom? Porozpravat sa s nim o tom, co citime a co planujeme?

Brrr...ak som zase niekomu naletela, tak sa uz asi prefackam...